neposlušný občan

. Očakávanie

Dívam sa z obloka a premietam si obraz Galiny.Zaostrujem na detail ,kamera sníma jej veľké, hnedé, žiarivé oči.Zrazu vchádza do záberu Voloďa,objal ju,uväznil v náručí,roztočil sa s ňou v tanci,farby sa rozmazávajú.
,,Voloďa,milučký,chceš ešte čaj?,,
Voloďove dotyky sú studené,šálka hreje dlane.
V internátnej izbe voňajú pirohy,z tranzistoráku Pugačeva spieva o miliónoch červených ruží.
,,Galina,prosím ťa,podaj mi žltú pastelku.Nakreslím slnko.,,
Slnko zapadá za obzor,stihlo ešte pohladiť zlatisté veže chrámu Vasilija Blaženého,kdesi medzi múrmi kremeľskej pevnosti zostalo niekoľko zlomených lúčov.Za oknom dolu podo mnou sa pomaly rozkladá noc,z výšky sa pozerám na vysvietenú Moskvu,od Pragi sa prihnal dážď a šumí.
Nadychujem sa chladného vzduchu,za stenou v susednej izbe sa pilo a ešte pije.A kde sa pije,tam sa i spieva.A v kruhu hostí žiari Marika.
Vodka a kaviár,potlesk a dupanie,tancujú.
Marika sa hlasito smeje,rozčesala si dlhé havranie vlasy.Marika – Carmen pozvala si svojho Osetínca.A on sa dovalil aj s kŕdľom kamarátov.Všetci boli zvedaví na Mariku,budúcu nevestu.Marika obskakuje hostí,tu nalieva vodku,potom zasa krája chlieb,má zaguľatené bruško,je v štvrtom mesiaci.
Hľadím na Moskvu,celá sa chvejem,v kútiku srdca sa zobudil Džangir,myšlienky naňho nástojčivo klopkajú,vynucujú si moju pozornosť.
Krv mi udiera do tepien,počujem jeho hlas v krvi,prechádza sa zvnútra po mojom tele,rozcucháva moje vlasy.
Naposledy mi vravel,aké je pre neho ťažké lúčiť sa so mnou.,,Nendža el čakim.,,Azerbajdžansky to neznelo tak banálne.Keď mi to prekladal do ruštiny,už ma majetnícky odnášal na posteľ,cez stisnuté zuby opakoval:
,,Nemožno,nemožno.Olmaz,olmaz.,,
S hlavou na vankúši při jeho hlave,som sa ho spýtala, ako sa u nich povie očakávanie.
V úsmeve ukázal pevné biele zuby:,,Ožidanie?,,
,,To je intizar.,,
Prijala som ho do seba,ale on by vošiel aj tak,bez môjho dovolenia.Užívala som si chvíle s ním,jako najvzácnejší balzam,na podnose som mu servírovala svoju lásku.A on si len bral a bral,nikdy nemal dosť.
,,Budem tvoje očakávanie,tvoj intizar,,opakovala som roztúžená a opitá vodkou.On to však nepotreboval počuť,on to vedel.Preto priadol spokojne ako kocúr a šteklil mi líca svojimi čiernymi fúzmi.
Při stenách Novodevičieho kláštora kvitli na jar zlatožlté hlavičky púpav,důverčivo sa zo zelenej trávy dvíhali smerom k slnku,pokým ich nepokosili.
Zvykla som hľadať v tráve štvorlístky ďateliny a keď som nejaký našla,vložila som si ho medzi stránky skrípt.
Prechádzali sme sa s Galinou nábrežím Moskvy,na Ľubjanskom námestí sme si kupovali kvas,mali sme z neho biele fúzy.
,,Galina,nože mi podaj žltú pastelku.Nech ti ešte stihnem namaľovať letné slnko nad Moskvou.,,
Nestihla som.Horúci vietor mi z púšte privial Džangira a on si ma znova vzal.Zasvišťala kosa a moja hlavenka – púpavenka ľahla do trávy.
Nastalo babie leto so šedivými chumáčmi stareckých brád a zvony z Vasilija Blaženého burácajú.
,,Galina,pritisni si ma!Zachráň ma!,,
Galina však už nemohla spraviť nič.Vzdialenosť medzi nami narastala ako z Lužnikov na Leninské hory,ako z Bratislavy po Vladivostok.Vytratila sa z mojich ciest,po iných cestách sa vydala.Voloďa bol jej jediný milenec.
Iného počas štúdia na fakulte nemala.Žiarlivo si ho strážila počas tých rokov.Priťahoval ju.Bol triezvy a praktický a Galina zasa zasnená.
Horúcu oceľ ponárajú do studenej vody,aby sa ochladila a zakalila.
Galina opierala svoje rozhorúčené čelo o Voloďov široký chrbát.
Mne zostala chladná okenná tabuľa.
Džangir sa vrátil do Baku,odletel ako tornádo.
,,Je ťažké lúčiť sa…Nendža el čakim.,,
Čakala som na Džangirov návrat.
Galina odrazu hovorila akoby cudzou rečou.Nemohli sme si porozumieť.
Ona bola ožidanie a ja som sa stala intizar.
Než sa vydala za Voloďu,stretli sme sa raz v Alexandrovych sadoch.Prišla v krátkom kožúšku,ktorý jej vždy pristal,dlho na mňa vážne pozerala,nad nosom mala kolmú vrásku.
,,Čo vlastne máš proti Džangirovi?,,spýtala som sa jej vtedy.
Objala ma ako za starých čias,akoby sa nič nebolo stalo,výraz jej tváre však zostal vážny.Vyčkala,pokým sme sa posadili na lavičku.
,,Vieš,nechcem,aby si bola nešťastná.,,
,,Ale prečo?,,Môj hlas bol nešťastný.
,,Všetci hovoria,že ťa chce iba využiť.Vypadnúť odtiaľto,tam k vám ,do Československa.Preto si ťa chce vziať.,,
,,Kto to hovorí?,,vykríkla som.
,,Všetci,, zopakovala Galina.
To slovo znelo ako plesnutie bičom.
,,Ty nenávidíš Džangira?!Ale prečo?Len zato,že je moslim a len zato,že nie je Rus?,,
,,Mýliš sa.To nie je tým.Jednoducho viem,že Džangir je egoista.Jeho sľuby sú falošné.Hovorí jedno a myslí druhé.,,
,,A tvoj Voloďa?Sterilné uvažovanie…typický kladný hrdina z bohatierských bylín!,,
Galina sa začervenala.Čakala som,že vybuchne.
Ona však povedala:
,,Bojím sa o teba.,,
,,Nemusíš sa báť,Galina.Viem si poradiť.,,
,,Džangir je neskrotný žrebec,nenechaj so sebou mávať!,,
,,Som s ním šťastná.Naozaj.Neznepokojuj sa.,,
Posledné slová som vyriekla so zvláštným dôrazom.Ako keby som samú seba chcela presvedčiť,že je to pravda.
Galina sa už o Džangirovi viac nezmienila.Celou cestou z Alexandrových sadov sme sa zhovárali o bežných veciach,alebo sme mlčali.
Teraz stojim při pootvorenom okne a zatúžila som po Galininom širokom ruskom srdci,po našich dievčenskych tajomstvách,po smiechu,piesňach a prebdených internátnych nociach.No Galiny tu niet.
Voloďa dostal byt na Vozdviženke a návštevy Galiny na internáte sa stali čoraz zriedkavejšie.Marika odvedľa sa učievala alebo trávila čas so svojim Osetíncom,ktorý sa už tešil na potomka.
Džangir sa vrátil do Moskvy a vzali sme sa.Na Moskvu padla jeseň v daždi pestrofarebných listov,očesané stromy v alejách pripomínali smutné výkričníky.Deti v rovnošatách sa vyrojili do ulíc,aby zaplnili školy.
Vykláňam sa z obloka,dážď mi máča vlasy,znejú zvony všetkých moskovských chrámov.A do ich chladu počuť neznámy hlas,ktorý hovorí:
Krstím ťa na meno Intizar…

Pol roka po našom príchode do Bratislavy, Džangir ušiel do západného Nemecka.Rozviedli nás na diaľku.Po roku sa mi narodila dcéra.Dala som jej meno Galina.