neposlušný občan

KYTICA ORGOVÁNU

Priviezli ju na interné oddelenie. Malú, jednoduchú ženu. Mala rakovinu v pokročilom štádiu. Taká drobná, krívajúca ženička. Službokonajúci lekár pozrel na hodinky. Bolo niečo po polnoci. Unavene zívol a vstal z pohodlného kresla. Ešte raz pozrel na hodinky, potom na bledú, potom zaliatu tvár pacientky.
,, Dáme ju na päťku ,, povedal sestre. ,,Dajte jej injekciu, nech zaspí. Ešte niečo? ,,
,, Čaká tu chlapec. Vraví, že je jej syn.,,
,, Chlapca pošlite domov.Povedzte mu, aby prišiel ráno.,, Pozrel do záznamu pohotovostnej služby, ktorá pacientku navštívila dva razy za predošlý deň a pomyslel si, že ju rovno mali priviezť sem, do nemocnice. Karcinóm ľavého prsníka v poslednom štádiu. Možno vydrží také dva týždne. Žena dýchala ťažko, chrapľavo, po bledej tvári jej stále stekal pot. Pichli jej injekciu, prikryli ju a za chvíľu usnula.
Na druhý deň prišiel chlapec.
Lekár sa pokúsil o povzbudivý úsmev:
,, Tvoja mama je veľmi chorá. Nejaký čas si tu poleží.,,
Vedel, že chlapcova matka nemá žiadnu nádej. Napriek tomu dodal:
,, My ju však vyliečime.,,
A potom ešte povedal:,, Môžeš za ňou kedykoľvek prísť. Aj keď nebudú návštevné hodiny.,,
,, Rozumiem,, povedal chlapec ticho.
A chlapec chodil. Nevnímal súcitné pohľady pacientiek z izby číslo päť, jeho pohľad registroval při každej návšteve iba biele lôžko, na ktorom ležala jeho matka. Vedel, že zomrie, ale jeho detská myseľ to odmietala prijať.
Veď bol máj, svietilo slnko a začal kvitnúť orgován.
Ľahký vánok sa pohrával s naškrobenými záclonami v nemocničnej izbe.
A matka čakala na svojho syna. Napokon sa ho dočkala. Nevládala už hovoriť a tak veľa mu toho chcela ešte povedať. Vložil jej do suchej, horúcej dlane pomaranč. Ako pozdrav slnka, ktoré nevidela. Ako slnko, čo už neuvidí.
Kdesi v kúte číhala smrť, usmievala sa a brúsila si kosu. Matka chcela, aby chlapec zostal pri nej čo najdlhšie. Sedel na kraji postele. Snažil sa zadržiavať slzy. Chcela sa napiť vody. Mierne jej nadvihol hlavu a priložil pohár k popukaným perám. Kvapky vody jej stiekli po hrdle na biely paplón. Znova ho chytila za ruku.
Celá jej bytosť kričala, plakala, kvílila:
,, Nechoď ešte!,,
Chlapca dusil žiaľ a bezmocnosť.
,, Však ešte prídeš?,,
,, Prídeš, musíš prísť, prídeš, počuješ?,,
Pobozkal ju na líce. Predtým, než vyšiel z izby, ešte raz sa otočil. Vyprevádzala ho pohľadom.
Chlapec sa dlho túlal mestom.. Tam, kde sa domy končili, začínali polia a do diaľky sa vinula cesta, tam kvitli kríky orgovánu. Rozhodol sa natrhať kyticu pre svoju matku. A potom sa s veľkou kyticou v ruke ponáhľal k nemocnici.
Udýchaný vletel do vchodu. Zastavil ho namosúrený hlas vrátničky:
,, Kam bežiš, chlapče?! Dnes nie je návštevný deň!,,
Prekvapene sa otočil:
,, Idem za mamou. Pochopte, leží tu na internom a je veľmi chorá!,,
Nepochopila.
Chlapec vysvetľoval:
,, Pán doktor mi predsa povedal, že ju môžem hocikedy navštíviť…,,
,, Priepustku! ,, zvrieskla vrátnička.
,, Prosím vás, zavolajte pánu doktorovi… Pán doktor tam určite je…,,
Nezavolala. Povedala, že to nemá v pracovnej náplni.
,, Sľúbil som jej. A ona čaká…,,
Nepustila ho.
Potom stál chlapec dlho pri plote. Nahrnula sa mu krv do tváre. Pulzoval ním smútok a bezmocný hnev. A pocítil bolesť. Jednu z bolestí, ktorá ho podobne ako tie minulé, bude verne viesť životom.
Veď mu chýbal iba taký malý papierik s pečietkou. Aby smel navštíviť svoju umierajúcu matku.
Bol už veľký chlapec a predsa sa cítil malý.
Opatrne položil kyticu k plotu do trávy.
V hrdle mal horkosť, keď odchádzal.
Za sebou mal detstvo a umierajúcu kyticu orgovánu.