neposlušný občan

O KAMENI

Bol som kameň. Sivý kameň s puklinami, zamazaný od riečneho bahna. Ani som nad svojou špinou nedokázal zaplakať. Lebo kamene neplačú. Keď mi bolo, požiadal som chladnú nebeskú rosu, aby na mňa zosadla. A keď vyšlo slnko a osušilo rosu, bolo po plači, aj po smútku.
Ľudia ma často brávali do rúk a pohadzovali so mnou. Niekedy do mňa jednoducho kopli.
Ešte šťastie, že som bol len kameň. Mal som pevné kosti. Inak neviem, ako by to dopadlo. Moje srdce bolo ukryté za kamennou stenou.
Všetky kamene, ktoré poznám, ukrývajú svoje srdce před ľuďmi.
Raz ku mne prišlo krásne dievča.
Vzalo ma do prstov. Zachvel som sa a dievča to pocítilo.
,, Neboj sa. ,, – povedalo dievča.
A vtedy som bol náhle rád, že poznalo, že sa chvejem.
,, Netráp sa preto, že si zjazvený puklinami ,, – prihováralo sa mi. ,, Ja vnímam iba srdce. Prichádzam z veľkého mesta na brehu rieky. Som hľadačka sŕdc. Mnohí, čo tam žijú, vymenili dávno svoje srdcia za kamene. Srdcia hromadne opúšťajú ľudí, pretože už nedokážu zniesť tu klietku, ktorú okolo seba ľudia vytvorili. ,,
,, Zašpinil som ti prsty ,, – ospravedlňoval som sa dievčaťu v rozpakoch. ,, Radšej ma polož nazad do piesku. Ľudia ma odhodili príliš ďaleko od rieky. Rieka nepočuje moje volanie, tak ma nemôže očistiť.,,
,, Ja to urobím! ,, vyhlásilo dievča.
,, Nemáš krčah,aby si priniesla vodu,, – namietol som.
,, Spojím dlane a vodu naberiem do nich.,, zasmialo sa dievča. ,, Vidíš, aké je to prosté?
Stačí len spojiť dlane.
Dievča sa o chvíľu vrátilo a začalo ma umývať. Potom na mňa dýchalo, pokým som neobschol.
,, A teraz mi ukáž svoje srdce! ,, poprosilo ma.
,, Odkiaľ vieš, že mám srdce ? ,,
,, Počujem, ako tlčie.,,
,, Ešte nikomu som neukázal svoje srdce…,,
,, Vezmeš mi srdce a potom ma opustíš!,,
,, Neopustím ťa! ,,
Prevracala ma v prstoch, nežne na mňa pozerala, jej teplo prenikalo do každej jazvy, každej pukliny.
,, Odnesiem ťa odtiaľto ďaleko od ľudí.. rozprávalo dievča. ,, Moje ruky ťa budú hriať a dávať tvojmu srdcu lásku.,,
,, Dobre. ,, súhlasil som.,, Chcem sa však predtým ešte rozlúčiť s riekou.,,
,, Pravdaže. Sama ťa do nej ponorím.,,
Keď ma ponorilo do chladnej vody, vykĺzol som dievčaťu z prstov a klesal ku dnu. Voda ma hladila. Tak nežne, ako toto dievča. Ibaže v pohladení vody sa skrývala večnosť.
Viem, dievča mi sľubovalo, že ma neopustí, v jej slovách bolo toľko vášne…ale ktovie?

O KAMENI

Bol som kameň. Sivý kameň s puklinami, zamazaný od riečneho bahna. Ani som nad svojou špinou nedokázal zaplakať. Lebo kamene neplačú. Keď mi bolo, požiadal som chladnú nebeskú rosu, aby na mňa zosadla. A keď vyšlo slnko a osušilo rosu, bolo po plači, aj po smútku.
Ľudia ma často brávali do rúk a pohadzovali so mnou. Niekedy do mňa jednoducho kopli.
Ešte šťastie, že som bol len kameň. Mal som pevné kosti. Inak neviem, ako by to dopadlo. Moje srdce bolo ukryté za kamennou stenou.
Všetky kamene, ktoré poznám, ukrývajú svoje srdce před ľuďmi.
Raz ku mne prišlo krásne dievča.
Vzalo ma do prstov. Zachvel som sa a dievča to pocítilo.
,, Neboj sa. ,, – povedalo dievča.
A vtedy som bol náhle rád, že poznalo, že sa chvejem.
,, Netráp sa preto, že si zjazvený puklinami ,, – prihováralo sa mi. ,, Ja vnímam iba srdce. Prichádzam z veľkého mesta na brehu rieky. Som hľadačka sŕdc. Mnohí, čo tam žijú, vymenili dávno svoje srdcia za kamene. Srdcia hromadne opúšťajú ľudí, pretože už nedokážu zniesť tu klietku, ktorú okolo seba ľudia vytvorili. ,,
,, Zašpinil som ti prsty ,, – ospravedlňoval som sa dievčaťu v rozpakoch. ,, Radšej ma polož nazad do piesku. Ľudia ma odhodili príliš ďaleko od rieky. Rieka nepočuje moje volanie, tak ma nemôže očistiť.,,
,, Ja to urobím! ,, vyhlásilo dievča.
,, Nemáš krčah,aby si priniesla vodu,, – namietol som.
,, Spojím dlane a vodu naberiem do nich.,, zasmialo sa dievča. ,, Vidíš, aké je to prosté?
Stačí len spojiť dlane.
Dievča sa o chvíľu vrátilo a začalo ma umývať. Potom na mňa dýchalo, pokým som neobschol.
,, A teraz mi ukáž svoje srdce! ,, poprosilo ma.
,, Odkiaľ vieš, že mám srdce ? ,,
,, Počujem, ako tlčie.,,
,, Ešte nikomu som neukázal svoje srdce…,,
,, Vezmeš mi srdce a potom ma opustíš!,,
,, Neopustím ťa! ,,
Prevracala ma v prstoch, nežne na mňa pozerala, jej teplo prenikalo do každej jazvy, každej pukliny.
,, Odnesiem ťa odtiaľto ďaleko od ľudí.. rozprávalo dievča. ,, Moje ruky ťa budú hriať a dávať tvojmu srdcu lásku.,,
,, Dobre. ,, súhlasil som.,, Chcem sa však predtým ešte rozlúčiť s riekou.,,
,, Pravdaže. Sama ťa do nej ponorím.,,
Keď ma ponorilo do chladnej vody, vykĺzol som dievčaťu z prstov a klesal ku dnu. Voda ma hladila. Tak nežne, ako toto dievča. Ibaže v pohladení vody sa skrývala večnosť.
Viem, dievča mi sľubovalo, že ma neopustí, v jej slovách bolo toľko vášne…ale ktovie?