neposlušný občan

VINOBRANIE

„Až nastane vinobranie,potom ťa pozvem k nám,“
Keď mi to Nicolette sľubovala,cerila pekné biele zuby.
„Naplníme kaďu hroznom,postavíme sa do nej úplne nahí
a vykúpaní a bosými nohami budeme miagať tie bobule,až vystrekne
červená šťava do oblakov.Aj západ slnka sa skrvaví.Budeme pochodovať na mieste,polepení a sladko unavení,ale prospešní.,,
„Ale čo bude s anjelmi?“opýtal som sa.
„Určite na nás budú zazerať spoza oblakov.Už vidím ich pohoršené tváre.
Požalujú na nás,tam hore si to zapíšu a my na Vianoce nedostaneme
odpustenie našich celoročných hriechov.“
„Bojíš sa?Ty sa bojíš?“zasmiala sa Nicolette.
„Anjeli už nepoletia.Krídla im oťaželi,sú tuční a staromódni.
Perie majú žlté ako vykŕmené husi.Len ty príď na naše vinobranie.A nehanbi sa!V tráve zaznejú husličky.To podaktoré svrčky sa pozabudnú,že je jeseň.A potom fidlikajú z celej sily,kým nepomrznú.“
„A naše hriechy,Nicolette?Kto pooberá tieto vinice?“
„Smrť,“odvetila Nicolette prosto.,,Pozbiera ich,zaškerí sa a povie:Dobrá úroda.Potom nás zamkne do kláštornej cely.Každého osve,aby bol poriadok.Jej steny budú z kovových oblakov.My si budeme vyťukávať morseovku,len tak sa dozvieme niečo o sebe.“
„Strašná predstava,“povedal som.
„Veru strašná,“prisvedčila Nicolette a pokračovala.
,,Navštívi nás farár.Bude vysušený na kosť a celý panicovatý.Ako dlhá čierna modlivka.Vyberie nám mozog a bude ho prepierať v svätenej vode.Mozog je horúci,ale po tom kúpeli zasyčí a stvrdne na železo.Ten farár zoberie rydlo a vyryje doň dogmy.A my na chvíľu prestaneme byť ozajstnými ľuďmi.“
„Nicolette,máš vo vlasoch motýľa!“
„Viem,“povedala,vzala ho do prstov,dýchala naň a priložila si ho
k ňadrám.
„Čo povieš,pristal by ako brošňa?Ale ja ho pustím.Nemôže za to,že sa zaplietol do mojich sietí.“
Motýľ však nechcel odletieť.
„Vidíš,“ vravela Nicolette.“Už je ako ty.Spútala som ho.Sama som to tak nechcel.Zvábilo ho to,ako voniam.Kde som to prestala?“
„Že prestaneme byť na chvíľu ľuďmi,“napovedal som jej.
„Vieš,človek nesmie prestať byť človekom.To je neslušné a previňuje sa tým voči svojmu človečenstvu.Aj keď len na chvíľu.Tým označením našich mozgov budeme veľmi trpieť.Vtedy k nám opäť vstúpi smrť.Bude oblečená ako pôrodná asistentka,sterilná a mladá.Ale ja ju spoznám.Capne nás po zadku,my zaplačeme a ona skríkne:marš do života!A znova sa narodíme.“
„Akí budeme?“opýtal som sa.
„Čistí a ružoví.Dúfam len,že neprídeme ako nechcené deti.“
Neveriaco som zvolal:
„Bez označenia?Bez kláštornej cely?“
„Aký si len hlúpy!Pravdaže bez.Šťastie,že sa deti rodia ako nepopísaný list.Inak by to bolo ošklivé.“
„Bojím sa smrti,Nicolette!“
Podívala sa na mňa s pochopením a siahla na policu.
Vzala do rúk grécku amforu:
„Pozri sa.Už dvetisíc rokov je tu.Neporušená.akoby práve
vyšla z hrnčiarovej dielne.Príde čas,keď človek premôže smrť.Chytí ju okolo pása a keď sa tá starena nespamätá,vyženie ju na opustený ostrov.“
„Je mi smutno Nicolette.“
„Napi sa vína,milý môj!A aspoň na chvíľu zabudni,že nemýliť sa je neľudské.Človek má právo na omyly.Nikto sa ho nepýta,či sa chce narodiť.Zostalo mu však právo milovať i nenávidieť,pamätať si a zabúdať,veriť či neveriť,právo byť človekom,odpúšťať,neodpúšťať,právo robiť omyly.A právo odísť dobrovoľne,ak sa jeho život stal neznesiteľným.“
„Je toho málo,Nicolette,“ povzdychol som si.“Je toho málo,čo má človek,“
„Práve preto musíš žiť!Počuješ,musíš žiť.Vytlačiť všetky bobule svojich hrozien,až sa scvrkneš a uschneš.Zostaen však víno,čo budú piť tí,ktorí prídu po tebe.“
„Listy padajú zo stromov,Nicolette.“
„Práve preto ťa pozývam na naše vinobranie.Lebo prídu snehy a bude neskoro.Príď,budem ťa čakať.Odetá iba vo svojej koži.Aj ty príď iba tak,nahý ako si prišiel na tento svet.Nič nie je dôležité,iba nahota a hrozno,telo a krv.Prídeš?“
„Prídem,“prisľúbil som,
„Určite“? opýtala sa ešte raz.
„Určite“ prisvedčil som.
Uvoľnila povrázok,ktorý zväzoval moje nohy a ja som odletel.
Biely poštový holub.