neposlušný občan

SVETLO A TMA

Prebudil som sa náhle,bola tma.Vstal som a tápavo prešiel po obvode miestnosti.Nenarazil som na žiadnu prekážku.Miestnosť bola prázdna.Natiahol som ruky a prehmatával podlahu.
V miestnosti nebola ani posteľ.Po celý ten čas som spal na zemi.Podlaha bola studená,vykachličkovaná.Striaslo ma.
Zrazu som začul tichý výsmešný hlas.Bol akoby všade a nikde.
„Hľadáš niečo?“
V tej tme znel pre mňa ten hlas ako vyslobodenie.
„Kto si?“ odpovedal som protiotázkou.
Ozval sa nepríjemný smiech.
Zvalil som sa do kúta vystrel nohy a chrbátom som sa oprel o studenú stenu.
„Zbytočne si sa unavil,“povedal hlas.A znova bolo počuť smiech.
„Som tma,“ dodal po chvíli hlas.“Vari ma nevidíš?Som všade. Ako na nebi,tak aj na Zemi.
„Nič nevidím,“zvolal som podráždene.“Iba tmu.“
Hlas zaškrekotal:
„Dobre vidíš!Tma je základ všetkého.,,
Mlčal som.
„Tma je poznanie,“pokračoval hlas.“Ošklivý nevidí svoju ošklivosť v tme a myslí si,že je princ.A hlupák priviera oči pred svetlom a norí sa do blaženej nevedomosti.Prečo mlčíš?“
„Nechce sa mi hovoriť.“
„Správne.Nehovor.Nič nehovor!Už sa toho narozprávalo dosť.
V tejto miestnosti aj na celej Zemi.Čím viacej slov,o to viacej tmy a prázdnoty.
A ty na čo čakáš?“
Zazíval som a potom som odvetil:
„Na svetlo“
„Blázon!Koľkí už čakali na svetlo a keď sa ho nedočkali zaspali.
Najlepšie urobíš,ak aj ty pôjdeš spať.“
„Budem bdieť,“ povedal som.
„Vravím ti,že je to márne.Postupne ťa aj tak premôže spánok.“
„Nie,vydržím bdieť.“
„Ale áno,premôže ťa.Celá Zem už spí.Spánok je zabudnutie,svetlo je ilúzia.V spánku ľudia strácajú túžbu po tejto ilúzii.Spánok je droga nevinnosti.I masový vrah je v spánku nevinný a čistý ako dieťa.Spánok vyrovnáva rozdiely medzi boháčmi a žobrákni.“
„Máš jazyk ostrý ako žiletku.“
„Som tma,nečuduj sa.Som od nepamäti holičom tejto Zeme.Som
staršia ako ľudstvo.Som náboženstvom človeka.“
Vybral som z vrecka zápalky a jednu zapálil.Plamienok sa mihotal,zápalka mi popálila prsty.Zjajkol som,svetielko zhaslo.
Z tmy sa ozval smiech:
„Vidíš,zapálil si iba jedno malé svetielko a platíš zaň bolesťou.
Ver mi,keď príde veľké svetlo,po ktorom tak túžiš,zhoríš v ňom celý.“
Škrtol som ďaľšou zápalkou.V miestnosti sa strhol vietor a zápalka zhasla.
Hlas sa smial:
„Vy ľudia ste nenapraviteľní!Ledva sa raz popálite,už hľadáte príležitosť a skúšate to znova.Spi!Zatvor konečne oči,už si sa dosýta nahral s ohňom.“
„Oheň je svetlo!“zakričal som vzdorovito do tmy.
Môj výkrik rezonoval a tisícorakou ozvenou sa vracal ku mne.
Hlas prednášal ďalej:
„Čo je to svetlo?Kto pozná odpoveď?Poznal ju vari cisár Nero,ktorý tak zatúžil po svetle,až založil požiare v celom meste?!
A túžili po svetle tí,ktorí zapaľovali hranice,na ktorých zhoreli
státisíce ľudí?!Ver preto iba tme!Tma je dcéra noci,večná kurva,
s ktorou sa kurví svet.“
Hlas prechádzal do monotónnosti.Jednotlivé slová sa pomaly strácali v tme.Tma sa vkrádala do mojich uší,zapchala mi ústa,zalepila viečka.Premohol ma spánok.
A vtedy sa za stenami miestnosti začalo rozvidnievať.
Ja som však už tvrdo spal.