neposlušný občan

PÚČIK RUŽE

Kúpil som si púčik ruže a on,že vraj nevykvitne.Ancikrist jeden.Vylisoval som si z neho ružový olej a draho som ho predával pred Tuzexom.
Narástli mi aj dlhé vlasy a ani som nevedel ako,náhle sa zo mňa stal vekslák.
Veksloval som,čo sa dalo,dokonca sa mi podarilo prevekslovať starého otca do domova dôchodcov.Mal sa tam výborne,niekoľkokrát si s nadšením podrezal žily a veselo sa pritom smial.Potom mu za trest nedávali sáčkovú polievku a nútili ho kľačať na polienku a stokrát opisovať vetu Už budem dobrý v troch mŕtvych jazykoch.
V nose mi rozkvitol šušeň.
Vymodeloval som si z neho lokomotívu a hybaj na Sicíliu.Tam ma už čakal môj krstný otec ,v taliančine nazývaný keresztapa a na znamenie sympatií mi rozbil hubu.
Na Sicílii ma prvý raz zabili.Boli to miestni teroristi.
Rozstrieľali ma na márne kúsky.
Krstný otec ma potom zbieral po celej Sicílii a keď ma zložil,nadával mi,že som drevo.
Nakoniec sa tak naštval,že ma predal stolárovi Giusepovi a ten zo mňa vystrúhal Buratina.
Musel som chodiť do školy,kde som sa z veľkého šlabikára povinne učil azbuku.
Nevydržal som takú tyraniu a zdrhol som do lesa.
Túlal som sa niekoľko dní medzi borovicami a sosnami,až som stretol dievčatko Malvínu.Bolo úplne nahé,jedine vo vlasoch malo veľkú červenú mašľu.
Nútila ma písať diktát,v ktorom sa opakovala veta:nech žije duce,nech žije duce…
I vylial som jej atrament na prsníky.Pes jej ich oblizoval, až ju zlízal celú.Bola zo zmrzliny.Tuším vanilkovej.
Potom som sa musel vrátiť domov.Prišiel telegram z domova dôchodcov.Starý otec sa zbláznil.Vysvitlo,že je Edison a vynašiel žiarovku.Odvtedy v domove dôchodcov furt svietia žiarovkami.
Stretol ma jeden chovateľ vtákov a ten vo mne spoznal vzácny druh papagája.Posadil ma do klietky,servíroval mi vtáči zob a slnečnicové jadierka.
Raz ma priniesol na návštevu k starému otcovi.Ten sa potešil a povedal mi chlapče,konečne ti narástli krídla.A dodal niečo v tom zmysle,že vtáka poznáš po perí a dôchodcu po tom,že je furt
hladný.
A na znamenie toho, zožral svoju zdravotnú sestru i s chorobopisom.Vypľul iba lodičky.
Jednu som si vzal a hľadal more.
Nikde však nebolo a tak som ju predal do Prahy.
Tam síce tiež nemajú more,ale federálna vláda si s tým poradí a nejaké more nám vymyslí.
Napadlo ma zájsťza Ežom a Gabom Vlkolinským.Zastihol som ich ako práve masírujú Hviezdoslava,ktorý ležal na pupku, vzdychal,že sa mu otvorila zlatá žila a písal Krvavé sonety.
Opodiaľ na Alžbetinom dvore Alžbeta sypala sliepkam a volala sa Erzsébeth.To vtedy bolo v móde.Priškrteným hlasom sa mi posťažovala,že ju pred chvílou škrtil herec Brzobohatý a
že v kúrii moc kúria.
Povedal som jej,že aj tak skončí pod kozubom,na čo zakrútila slepačím krkom.
Večer som usínal s blaženým pocitom a snívalo sa mi o buzerantoch kvietočkoch šepkajúcich si zaľúbené slová pod Kriváňom,ktorý ich opakovane znásilňoval aj napriek tomu, že boli maloleté a Lady Diane a princovi z Walesu,ktorí čítali deťom pred spaním Boženu Němcovú a Hamleta a bolo mi fajn.

1989