Bezútešný zvuk ticha zapchávanie si uší pred svetom bezobalová ničota periféria pustoty zaprášená tráva medzi hrdzavými koľajnicami hŕby odpadkov paneláky harmoniky ústne orálne vysvietené a zhasnuté okná plechový Kristus na drevenom kríži kopec mäsa ľudských tiel masa človekov človečíc i človečiatkov na môj hrob nenoste gerbery astry ani orgován lebo ma z toho jebne ani materinu dúšku skorocel ani levanduľu mám plnú hlavu mozgu mám plný mozog myšlienok a peripetie potkanov a vyhliadky sivých myšičiek sú mizerné, spisujem sonety márností a polámaných krídel citov, povedzte ako mám žiť so všetkými tými slovami vo mne, ktoré sa prelievajú mútne a olejovito priľnavé a narážajú do okrajových stien mojej lebky, prenikavý zvuk anjelov ich trúby kvičia prebuďte sa veď nie ste mŕtvi, prebúdzam sa polomŕtvy do ranných polí, polyformných, politických, polepených, polucijných polo životov tohto panelového monštro – sídliska a cítim, že kúsok zo mňa zostal v popolniciach medzi odpadkami a vianočnými stromčekmi a odrezanými hlavami vianočných rýb, ktoré mi spievajú nekro – koledy o svetielku z Betlehema a človečej tme, tmisko mi húževnato prehrabáva korienky vlasov, akoby oráč sa norí radlicami pluhu a pokožku mojej lebky hnojí čmeliak a púšťa do nej poprašky pesticídov, aby sa nerodili chorobne zmotané verše o ľudskej malosti uprostred tohto požehnaného vesmíru, politici onanujú na tribúnach s klzkými slovíčkami a davy onanujú a predstavujú si, že zajtra to bude ináč, hovno hovorí zarastený, opitý a páchnuci bezdomovec a potom to hovno vypúšťa v kroviskách na okraji sídliska, zmätené citoslovcia sa ožrato potácajú po električkovej trati v nádeji, že ich niečo zrazí, čím urobí rázny koniec tej láske vzdychavej, stonavej ,funiacej, plačúcej ,dožadujúcej sa, láska moja ver mi- jéééé, ja mám verné spermie, preto je moja posteľ tak upotená a zúfalo prázdna, zasekol som sa v tomto pelechu zakockatený či skôr zaobdĺžnikovatený v štyridsaťročných stenách z umakartu, kto by si to len pomyslel, že na ako dlho, pri otvorenej fľaši vína, vodky, slivovice, piva, kofoly, minerálky, popolník plný umierajúcich špakov, tradične píšuci, čítajúci, pijúci, fajčiaci, snívajúci, onanujúci a premietajúci si filmy, ktoré neboli, lebo som ich nezažil, príbehy, ktoré som nevytrieskal z osudu, osud sa rehoce, vzal na seba jeho podobu se vším všudy, osud vždy na seba berie podobu človeka, ktorému patrí, tak ako človek vytvára svoju realitu podľa osudu, minulosť sa ho drží ako kliešť, tak ako sa zámožná starena drží svojho mladého gigola, vtedy pochopil, že boh je kurva a je ženského rodu, pochopil to keď svojou riťou povymetal lavice a stoličky kvanta kostolov, chrámov, synagóg, mešít a modlitební cirkví a cirkvičiek, siekt a bláznivých ezoterických zhromaždení, kde stretol celú hromadu guruov a guruoviek pochopil to, čo znamená samota
Celá debata | RSS tejto debaty