O ROZBITOM ORECHU
Kedysi som býval vo veľkom orechu.Bol to môj domov.Nazýval som ho tak preto,lebo som v ňom nežil sám.
V prvej izbe spávalo vtáčatko.Každé ráno sa napilo vody z otlčeného plechového hrnčeka s nezábudkami a potom mi spievalo.Ak som niekedy zabudol nabrať pramenitú vodu,vtáčatko zvesilo smutne hlavu a žalostne plakalo.
Vtedy som vstal,šiel po vodu,kľakol si pred vtáčatkom ako pred oltárom a vtáčatko sa napilo a svojou piesňou
mi umylo kúty očí,srdca i duše.Vtáčatko ma učilo,čo je to súcit.
Druhá izba patrila bielej labuti.Labuť rada tancovala,keď vtáčatko spievalo.Jej izba musela byť stále čistá,
bez jedinej smietky.Inak som nesmel pohladiť labuť po jej štíhlom krku,ani si zohriať prsty v mäkkej perine jej
peria.Labuť netancovala,darmo vtáčatko v susednej izbe spievalo.Keď som sa k labuti približoval,utekala predo mnou.Až keď som z izby vyniesol všetky smeti,biela labuť sa roztancovala po celej izbe.Už sa nebála,že si ušpiní perie.Labuť ma učila,čo je to čistota.
V tretej izbe bývala žena, s ktorou som mal preputovať týmto životom a ktorú som miloval.
Vchádzal som k nej cez prvé dve izby,súcitný a čistý a ona ma objímala na posteli plnej kvetov.
Ľúbila ma piesňou vtáčatka,tancom labute a srdcom ženy -spolupútničky.
V tretej izbe,izbe mojej lásky bolo okno,cez ktoré prúdilo neustále z neba biele svetlo.Takto v mojom dome – orechu
nemala miesto tma.A pieseň vtáčatka prenikala cez všetky izby môjho orecha
a pripomínala mi svojimi slovami,že tam,kde je svetlo, je aj láska a žena,čistota a labuť,súcit a vtáčatko.
Raz ma popadla dotieravá myšlienka,že mi je v orechu tesno.
Vzal som kladivo a uderil som do steny.
Moja žena vykríkla a padla ako podťatá.
Pocítil som,že som zabil lásku.Zrazu mi namiesto krvi v srdci pulzovalo blato..Keď labuť uvidela toľkú špinu,puklo jej srdce.Klesla vedľa mojej ženy do blata,kde zostala nehybne ležať.Na ten lomoz sa prebudilo vtáčatko,nenašlo vodu,na dne hrnčeka bolo sucho,iba malý kamienok.Vzalo ho do zobáčika,vtom mu zabehlo a vtáčatko sa udusilo.
Rozbil som steny orecha a svetlo zmizlo.Stál som v objatí tmy na hŕbe hnedých ruín.
Nevidel som svoju cestu,ženu ani labuť,ani vtáčatko,iba vysokú,širokú a hlbokú tmu.
Odvtedy blúdim tou tmou po slepých cestách,čo nikam nevedú a hľadám orech,ženu,labuť a vtáčatko.
A niet pri mne svetla z neba,len mihotavé lampáše mušiek svetlušiek,rybožienok a stromových víl.
1991