Ostrov pre dve labute

15. júna 2014 05:28, Prečítané 1 345x, neposlusnyobcan, moje poviedky

Fina je biela a ladne pláva.Na jazero pomaly padá súmrak,kŕkajú žaby.Fina pláva a stále sa díva na svoj ostrov v strede jazera.Pre ľudí je to iba malý ostrovček,pre ňu znamená domov a bezpečie.
Fina je labuť,je celá biela,má pôvabný dlhý krk.Keď pláva,akoby tancovala.
Ale teraz je unavená.Túži po úkryte vo vysokej mäkkej tráve na ostrove.Jej steblá tvoria zvrchu klenbu,sú posplietané nahusto,jedno cez druhé.Pripomínajú jej prsty ľudí,mužov a žien,ktorí sa často prechádzajú okolo jazera,držia sa za ruky,majú prepletené prsty,sú sýti a je im teplo.
Fina často hladuje,najmä, keď je zima a jazero pokryje ľad.
Fina pláva,ponáhľa sa na svoj ostrov.Tesne pri cieli vždy radostne zaplieska krídlami,až sa voda rozstrekne,povytiahne šiju a zakričí,že je už doma a že ďakuje slnku,že ju po celý deň neopustilo a že už túži stúliť hlavu pod krídlo a usnúť.
Fina doplávala,stojí při brehu,už rozpína krídla,chystá sa zvolať,príliš rýchlo máva krídlami,nezbadá kus železa,ktorý trčí z vody,v krídle niečo puklo,telom jej preniká bolesť,pravé krídlo bezmocne ovisne.Fina sa rozplakala.
Žalostne narieka,preberá nohami v kamienkoch a piesku,vlečie sa na breh,zahmlieva sa jej pred očami.Zúfalo otáča hlavou na dlhom krku,na jazero už spadla tma.Aj ľudia z pláže na brehu jazera dávno odišli,nemá jej kto pomôcť.V duchu sa modlí k bohyni všetkých labutí,ťažko a sípavo dýcha.Na ľudských sídliskách zažali svetla,ľudia by ju vyliečili,ľudia sú múdri.
Fina sa ich obvykle bojí,nedôveruje im,ale teraz by premohla strach i hrdosť,dala by sa chytiť do láskavých rúk,nesyčala by,ani neklovala zobákom.
Fina je však na svojom ostrove sama.Len keby to tak nebolelo,určite dnes nezaspí.Prebdie do rána,musí vydržať.Ráno možno prídu nejakí ľudia k jazeru,bude volať o pomoc.Bude dúfať,že ju zbadajú,bude veriť,iné jej nezostáva.
Na úsvite však neprišiel nikto,potom sa úplne rozvidnelo,pláž je však naďalej pustá.
Fina je vyčerpaná,zvierajú ju bolesti, kladie hlavu na piesok, zrnká piesku sú nežné a šteklivé. Zakloní hlavu a díva sa na nebo. Aj slnko zostalo skryté za oblami.
Aj slnko ma nechalo samú – pomyslela si.Ticho zavzlykala.
Náhle spozornela.
Nad jazerom krúži akýsi vták, majestátne sa spúšťa na hladinu, už ju zbadal, blíži sa k nej.
Veď je to labuť! On a okrem toho cudzí, nikdy predtým ho nestretla.
Vztýči hlavu k obrannému postoju, pokúša sa zasyčať, ale z hrdla jej nevyjde žiadny zvuk.
On si ju prezerá, váhavo prešľapuje na mieste, je krásny a mocný. Ale je aj neznámy, Fina mu neverí, cíti úzkosť.
,, Neuštipneš ma ? ,, opýta sa ticho.
,, Neublížim ti ,, odpovedá on. ,,Si zranená ? ,,
,, Nič mi nie je ,, Fina vstáva, bolesť ju zrazí, klesne do piesku.
,, Veď ti neublížim ,, opakuje on. ,, Vidím, že si zranená. ,,
,, Neviem, kto si. Ešte som ťa tu nevidela. ,,
,, Ja som Giju. Hľadám si domov. A kto si ty ? ,,
,, Pomôž mi dostať sa k vode. Som Fina, som veľmi smädná. ,,
Giju jemne postrkuje zobákom Finu k vode, vyhýba sa opatrne zranenému krídlu. Kúsok po kúsku, až Fina konečne dosiahne hladinu. Fina pije. Naberie si vodu do zobáka, napína krk a slastne prehltá.
Vďačne pozrie na Giju:
,, Ak chceš, buď mojim priateľom. Ešte som nemala priateľa.,,
,, Smiem ťa pohladiť ?,, spýta sa Giju.
Fina súhlasí. Giju prechádza zobákom po jej lesklom, dlhom krku. Fina sa oddáva blaženému pocitu, zabúda na bolesť.
Giju jedáva kúsky chleba, ktoré mu hádžu ľudia do jazera a nosí aj pre Finu. Trvá to veľa dní, ale Fina sa uzdravuje. Nikdy však už nebude lietať. Krídlo vláči ako bremeno, nepotrebnú vec. Fina nedokáže opustiť jazero a ostrov. Giju nedokáže opustiť Finu. Sľúbil jej to. Fina zvykne často nariekať:
,, Už nie som labuť,, žaluje sa Gijovi. ,, Už som iba mrzák.,,
Giju utešuje Finu. Prechádza jej zobákom po krku a hovorí nežné slová. Po tomto vždy zaspí a prestane plakať. Giju odletí, vracia sa a nosí jej darčeky. Vždy jej niečo prinesie.
Minule to bola žemľa s maslom. Ľudské mláďa ju odhodilo na brehu jazera.
Fina je šťastná. Ľúbi Giju, už sa netrápi preto, že nevzlietne. Giju je tiež šťastný. Miluje Finu a nikdy nerobí nič, čo by spôsobilo, aby Fina plakala.
Na jazero zavíta zima.
Giju pláva každý deň ku brehu za potravou. Fine sa ťažko pláva pomedzi ľadové kryhy. A okrem toho je opatrná, odkedy sa zranila.
Giju často hovorí Fine: Gili, gili, čo v labutej reči znamená láska.
Fina mu odpovedá: Giju,Giju. Znamená to milovaný Giju.
Stromy okolo jazera sú teraz holé, bez listov. V ich korunách sa usídlili kŕdle vrán. Hádajú sa celé hodiny. Giju ani Fina si ich nevšímajú. Jednak sa venujú sebe a jednak nerozumejú vranej reči. Lebo v jazyku vrán je veľa smutných slov a nadávok.
Labutí jazyk je jemný, najhroznejšie slovo, ktoré tam je, je rina. Označuje smrť, labute ho vykrikujú, keď niektorá umrie. Znamená tiež rozchod, odlúčenie, alebo stratu.
Giju a Fina sú spolu už mnoho dní.
Fina niekedy žiali, ak je Giju dlho preč. A keď sa Giju vráti a vidí, že Fina žialila, tíši jej smútok darčekmi a pohladením.
Teraz je však Giju akosi pridlho preč. Fina s vyvrátenou hlavou sleduje nebo a nedočkavo plieska zdravým krídlom. Čo to zrazu ?!
Giju sa objavuje, ale nie je sám. Prilieta s akousi neznámou labuťou, ona sa pyšne nesie, má dve mocné, zdravé krídla. Fine zviera srdce.
Giju zlietol a za ním ona. Blížia sa k nej. Vpredu Giju istým krokom, ona drobčí za ním.
Fina má v očiach otázku.
Giju nervózne vysvetľuje:,, To je Sea. Nemá kde bývať.,,
,,To je náš ostrov, Giju!,, kričí Fina. ,, To je naše jazero! Pošli ju preč…,,
Sea na Finu chladne pozerá:
,, Kto je táto mrzáčka?,, zasyčí na Giju.
,, Buď pokojná,Sea. To je moja sestra. Vidíš, nemôže lietať. Ja sa o ňu starám.,,
Fina zdesene ustupuje dozadu. Giju pokynie tej druhej, aby sa vzdialila.
,, Prepáč mi Fina,, hovorí Giju. ,, Už ťa nemilujem. Stretol som Seu a uvedomil som si, že potrebujem labuť, ktorá so mnou dokáže lietať.,,
,, Sľuboval si mi, že ma neopustíš !,, rozplakala sa Fina.
,, Neopustím ťa ,, povedal Giju. ,, Ale takto s tebou nemôžem žiť. Budeš mojou sestrou. Fina, neodchádzaj!,,
Fina však odchádza. Pomaly sa vlečie do svojej skrýše vo vysokom kroví. Tam schová hlavu pod zdravé krídlo a plače. Plače potichu, aby ju nikto nepočul.
A bojí sa čo i len vysloviť slovo rina, čo v labutej reči znamená smrť, alebo rozlúčenie, alebo stratu, hoci chlad toho slova už dolieha na jej srdce.
Fina si uvedomuje, že Giju stratila. Neukazuje sa See ani Gijovi na oči, potravu, ktorú Giju nanosil pred jej skrýšu, nechala bez povšimnutia.
Chcela sa modliť k bohyni všetkých labutí, aby sa Giju ku nej vrátil, ale potom si to rozmyslela. Láska, ktorá odišla, je rina.
Keď Giju a Sea odlietajú z ostrova, čaká na ich návrat. Vlastne čaká iba na Giju, no ten sa zakaždým vracia so Seou.
Uplynie niekoľko dní. Giju a Sea sa nevracajú.
Jazero pokrýva hrubá vrstva ľadu, ľad popukal, rozpadol sa a po vode plávajú kryhy. Fina po prvý raz po dlhom čase opúšťa svoj ostrov. Ťažkopádne pláva k brehu pláže, hľadajúc si cestu pomedzi kryhy.
Na brehu stojí ľudské mláďa so svojou matkou. Je to dievčatko. Volá na Finu:
,,Labuť, labuť!,,
Potom sa obracia k matke:
,,Mama, táto labuť je chorá. Pozri, ako vlečie krídlo!,,
Fina rozumie, čo dievčatko hovorí. Dievčatko podáva Fine kúsok chleba. Fina si zoberie, chystá sa ho prehltnúť, ale v tom si spomenie na Giju a plač jej stisne hrdlo. Vypustí chlieb na piesok a ťahavo zakvíli.
,, Mama, tá labuť nechce jesť!,, volá dievčatko.
,, Úbohá labuť,, hovorí matka. ,,Tá čoskoro umrie.,,
A odvádza dievčatko preč.
Fina volá na Giju a plače. Už by nedbala, keby priletel aj so Seou, len, aby sa vrátil. Giju sa však nevracia. Gija bezmocne pláva na ostrov a späť. Pláva do úmoru, tam a sem, je už noc a Fina stále pláva.
Hľadí na ľadové kryhy. Priťahujú ju. Vrhá sa znova do vody, prudko pláva, kúsky ľadu fŕkajú na všetky strany. Fina si to nasmerovala na jednu z krýh. Presne na miesto, kde je okraj najostrejší a hroty ako rozkošatené dýky sa priezračne lesknú.
Fina sa hádže na ľad, ostria jej trhajú perie, prenikli hruďou a hrdlom, ani to tak nebolí.
Horúca krv na mraze černie.
Fina pozerá na svoj ostrov.
Z ostrova znie spev mnohých labutí. Zhromaždili sa tam, aby privítali Finu. Zrazu je leto a všetko kvitne.
,,Milujeme ťa, Fina!,, znie zovšadiaľ.
Fina počuje tieto slová a cíti, že ju budú milovať. Aj keď už nemôže vzlietnúť